Trinásť rokov som sa považoval za nemotorného. Ale prečo? Pritom mi to nikto nikdy nepovedal priamo do očí. Proste som to nosil v sebe ako fakt — tak ako niektorí nosia, že im nejde matematika, alebo že nie sú na vzťahy, alebo že na podnikanie nemajú hlavu. Pomalé, nenápadné presvedčenie, ktoré sa usadí tak hlboko, že ho prestaneš vnímať ako presvedčenie a začneš ho vnímať ako samého seba. Že toto si TY.
Jedného dňa som sa ocitol na dvore s palicou v ruke a pochopil som niečo, čo mi žiadna kniha o osobnom rozvoji nedala: tá identita, ktorej som veril, nikdy nebola moja. Bola to len stará fotka a ja som ju zamieňal za zrkadlo.
Mozog ťa klame, keď ti hovorí, kto si
Náš mozog je fascinujúci nástroj prežitia, ale má jednu zásadnú chybu. Urobí z teba podstatné meno. Vytvorí si o tebe print screen z minulých skúseností a tú fotku ti predkladá ako pravdu o tvojej identite. Bol si raz vysmiaty, keď si sa niečo pokúšal naučiť? Mozog to zaznamenal. Nepodarilo sa ti to na prvý krát, druhý, tretí? Tvoj mozog to zovšeobecnil do frázy “toto ti jednoducho nejde”. A ty si tomu bohužiaľ uveril.
Lenže to, čo ti mozog predkladá ako identitu, je len ilúzia. Každá bunka v tvojom tele bola od narodenia niekoľkokrát vymenená, to znamená, že fyzicky medzi tebou z prvého dňa života a tebou dnes nie je nič spoločné. Si proces, nie si vec. Neustále sa meníš a vyvíjaš, aj keď to možno na sebe nevnímaš. A keď to naozaj pochopíš vo svojom prežívaní, zrazu sa ti otvorí priestor, ktorý si tam doteraz nevidel.
Neskúsiš? Nevieš
Mal som v sebe dlho zakorenenú predstavu, že som nemotorný. No v jeden konkrétny moment som si povedal dosť. Rozhodol som sa, že sa naučím točiť s palicou. Mám 34 rokov, biznis, deti, záväzky — a ja stojím na dvore a točím s palicou ako nejaký teenager. Vtedy som si to celé prešiel v hlave: čo si o mne ľudia pomyslia, keď ma uvidia? Bol som na dvore so psíkom a s deťmi, žiaden dospelý nablízku. Začal som s tou palicou točiť a všimol som si niečo dosť dôležité: tu ma nikto neodsudzuje. Každému to bolo jedno. A keď potom prišli dospelí, tiež to neriešili. Riešil som to len ja vo vlastnej hlave.
Toto je kľúčový moment, ktorý väčšina ľudí nikdy nezažije, pretože sa do tej “riskantnej” situácie nikdy nepustia. Hanba a vina nie sú tým správnym kompasom. Oni sú len strážcovia identity, ktorú si si ani ty sám nevytvoril. Jednoducho si ju absorboval z detstva, z komentárov okolia, z jedného zlého zážitku, ktorému si dal príliš veľkú váhu.
Iterácia – slovo, ktoré zmenilo môj pohľad na chyby
Tu chcem, aby si pochopil rozdiel medzi opakovaním a iteráciou, pretože tam sa skrýva celá filozofia rastu.
Opakovanie je, keď dvíhaš tú istú činku, tým istým spôsobom donekonečna. Iterácia je, keď urobíš pokus, všimneš si, čo nefungovalo, upravíš premenné a urobíš ďalší pokus. Presne takto sa učí malé dieťa chodiť. Ono sa nenaučí najprv chodiť a až potom začne skúšať. Naučí sa tisíc spôsobov, ako ”nechodiť”, kým nenájde ten jeden, ktorý funguje. A počas celého toho procesu sa nehanbí, pretože to dieťa tento pocit v sebe ešte nenesie. Plne je v tom procese, bez príbehu o tom, čo to znamená, že mu to nejde, kdežto my dospelí sme tú schopnosť niekde po ceste stratili.
Vráťme sa k tebe. Čo urobíš, keď sa ti niečo nepodarí? Napríklad prezentácia pred ľuďmi, dôležitý rozhovor v rodine, tréning, ktorý si pokazil. Čo sa deje potom? Hovoríš si, že kašleš na to, lebo to nevyšlo? Už sa k tomu nebudeš vracať, lebo zas to aj tak pokazíš?
Takto teda nie. V tejto situácii si nepomôžeš tým, že si budeš hovoriť, aké to bolo trápne. Potrebuješ si všimnúť premenné. Bol si vyspatý, pripravený, v správnom stave, v dobrej nálade? Čo zmeníš pri ďalšom pokuse? Toto sa volá ITERÁCIA a práve tá ťa posúva.
Takže robiť chyby neber ako zlyhanie. Začni to vnímať ako zručnosť, ktorá sa dá naučiť. Daj tomu čas.
Čo sa stane, keď si dovolíš experimentovať?
Poznal som ľudí, ktorí sa naučili robiť chyby rýchlejšie, než stihla nastúpiť hanba a vina. Experimentovali aj napriek strachu — v pohybe, vo vzťahoch, v podnikaní, v komunikácii. Bez výnimky platilo jedno: keď sa v tej oblasti posunuli do hĺbky, prestali bojovať o vlastné uznanie a začali prirodzene pomáhať ostatným.
Toto je účel rastu. Kvet chce byť videný, strom chce dávať plody a ty si ľudská bytosť, ktorá chce dorásť, aby si mohol priniesť niečo skutočné do svojho života, do svojej rodiny, do okolia. A dokážeš to urobiť len vtedy, keď si dovolíš robiť chyby, ktoré nebudeš uzatvárať ako skutočnú výpoveď o tom, kto si.
Začni už dnes večer
Dnes večer si daj pár minút pre seba. Vezmi papier a pero (nie mobil) a napíš si jednu oblasť svojho života, v ktorej si si povedal *toto nie je pre mňa.*Tanec, gitara, verejné vystúpenie, fyzická kondícia, vzťah s otcom, komunikácia v manželstve. Potom si polož otázku: Čo by som skúsil, keby mi bolo úplne jedno, ako to dopadne a aký bude výsledok?
A nakoniec… s tým začni. Viem, že to jednoduché nebude, ale proste začni. Vôbec to nemusí byť dokonalé, ani nemusíš byť pripravený, ani nečakaj na ten správny čas, kedy to budeš “cítiť”.
Zámerom je urobiť prvý pokus a potom ďalší, s upravenými premennými. Robiť chyby počas toho procesu je jediný spôsob, akým sa čokoľvek skutočne naučíš. A ja ti hovorím z vlastnej skúsenosti, za mňa je ďaleko trápnejšie sa nepokúsiť, ako vyzerať chvíľu trápne pred svetom. Ten svet ťa sleduje oveľa menej, ako si myslíš. A ty sám seba oveľa viac, ako je zdravé.
Chceš takýto obsah každý týždeň priamo do mailu? Pridaj sa k odberu bezplatných Metanoya Letters.
