Zhon vnímame ako nevyhnutný vedľajší efekt nášho spôsobu žitia v modernej dobe. Snažíme sa toho veľa vyprodukovať, získať, uskutočniť, zmeniť, zažiť — či už z vedomej túžby, alebo z menej vedomej snahy zapáčiť sa druhým, uspokojiť ich, či nevyvolať konflikt s ľuďmi, ktorí sú prchkí a mohli by na nás zmeniť názor.
Zhon – ten vnútorný pocit, ktorý všetko zrýchľuje, zvyšuje našu reaktivitu, impulzivitu, napätie v tele, stres, tenziu a zhoršuje trávenie aj iné procesy – je jedným z najviditeľnejších symptómov disregulovanej nervovej sústavy. Lenže preto, že chceme veľa zažiť, zmeniť a stihnúť, sme ochotní tento symptóm prehliadať a brať ho ako súčasť cesty.
A mnohí, ktorí ho nepočúvajú, čakajú, kým príde väčší signál – zhoršené trávenie, autoimunitná reakcia, rozpad vzťahov, vyhorenie alebo odpadnutie medzi regálmi v obchode.
Zdá sa, že v živote máme len dve cesty:
- Ísť bezhlavo do výkonu, snahy stihnúť maximum vecí – s prísľubom, že raz si oddýchneme.
- Alebo sa všetkého vzdať – túžob, cieľov, snahy – výmenou za vnútorný pokoj.
Tieto dve cesty však naznačujú, že pokoj je niečo, čo získame až keď buď všetko zvládneme, alebo sa všetkého vzdáme. No ja vidím ešte tretiu cestu.
Tretiu cestu pochopíš, keď si uvedomíš, že zhon a stres nie sú symptómom, ale naším rozhodnutím.
Keď máš za deň urobiť tridsať vecí, myseľ ťa presvedčí, že to zvládneš len vo vysokom tempe. Dobrovoľne si zvolíš zhon ako mód fungovania. A veríš, že robiť veci pomaly, dôkladne a s pokojom nie je možné, lebo by si ich nestihol.
Jedného dňa však pochopíš, že nie je až tak dôležité, čo robíš, ale ako to robíš. Môžeš urobiť tridsať vecí v stuhnutom, úzkostnom stave a mať pocit, že stále nič nestíhaš. Alebo si zvolíš jeden z najrebelskejších aktov dnešnej doby – pokoj.
Pokoj, uzemnenosť a elegancia sú dnes najväčšia rebélia.
Táto doba nie je zlá. Je to najlepšia doba, v akej sme kedy žili. Máme nekonečné možnosti, ako žiť, tvoriť, pracovať, zarábať. No vedľajším efektom tejto hojnosti je autopilot. Vidíme ostatných ísť rýchlo, tak zrýchlime aj my. Vidíme ich cestovať, dosahovať, žiť — a túžime po tom istom. A práve preto si zvolíme zhon ako nástroj, ktorým sa snažíme maximalizovať šancu, že to všetko tiež stihneme.
Lenže zhon nám znemožňuje čokoľvek z toho si užiť. Berie nám hravosť, dôstojnosť, rozvahu, prítomnosť.
Možno sa zdá, že pokoj sa dá dosiahnuť len v ústraní, pri meditácii a dychových praktikách. No čím viac sa snažíš „zvládnuť život“, tým viac potrebuješ „regulovať sa“, a zrazu nemáš na to čas.
A tu prichádza tretia cesta:
Kedykoľvek si všimneš, že si v zhone, zastav sa.
Uvedom si, že tento zhon si si zvolil. Vyžaduje to odvahu, pretože ideš proti automatizmom sveta aj vlastnej mysle. No práve v tomto proaktívnom zastavení sa sa ti otvára nový svet.
Keď sa rozhodneš spomaliť, zvyšuješ kapacitu svojho nervového systému vnímať realitu jasnejšie. A to je kľúč – pretože „ako vidíš svet“, znamená, akú máš kapacitu zvládať situácie.
Meditácia a dychové techniky sú skvelé, no najefektívnejší tréning sa deje priamo v akcii – v tvojom každodennom snažení.
Nie je potrebné vzdať sa túžob, ak pramenia z tvojho autentického rozhodnutia. Ale ak chceš zvládnuť veľa a pritom nevyhorieť, potrebuješ odvahu vzdať sa zhonu.
Stačí si všimnúť:
„Som zrýchlený. Moje telo je napäté. Reagujem impulzívne.“
A vtedy sa rozhodni spomaliť.
To je prejav dôvery, rešpektu voči sebe samému. Pretože impulzívne reagovanie znamená, že zdroj tvojich rozhodnutí leží mimo teba – v tom, čo sa deje okolo. A to je cesta k strate sebarešpektu.
Opačná cesta je vedomé zastavenie sa.
V momente, keď si povieš „Pozor, som v zhone,“ sa rozhoduješ vrátiť k sebe. Vzdať sa zhonu.
Každým razom, keď to urobíš, trénuješ schopnosť vstúpiť do pokoja. A hoci sa to môže zdať kontraproduktívne, paradox je v tom, že z pokoja sa koná efektívnejšie.
Aj silný úder začína z pokoja. Aj ťažká váha sa dvíha zo stabilného postoja. Pokoj je základný mód, z ktorého môže vzniknúť sila.
Keď sa učíš vzdávať zhonu, objavuje sa nová kapacita cítiť vnútorný súlad – keď to, čo cítiš, čo chceš a čo robíš, znie v jednej piesni.
A keď to párkrát zažiješ, začneš rozpoznávať, čo je pre teba skutočne vhodné. Nie pre druhých, nie pre spoločnosť – pre teba.
Z tohto miesta vieš nielen ako robiť veci, ale aj ktoré robiť a ktoré nie.
Dostať sa tam cez zhon je nemožné.
A úplná rezignácia nie je riešenie.
Riešením je tretia cesta – kde nie je podstatné, čo robíš, ale ako to robíš.
Keď robíš veci vedome, pokojne a proaktívne, prechádzaš z autopilota do tvorivosti.
Z obete do tvorcu.
Z reaktivity do prítomnosti.
V dobe, ktorá oslavuje rýchlosť, výkon a snahu zapáčiť sa, je zastavenie sa, hlboký nádych, pomalý výdych a ticho – najrebelskejší čin modernej doby.
Buď rebel, kámo.
